Ján Čarnogurský bol vždy zvláštny svojimi argumentmi. Poznávacie znamenie: právnik. Ako jediný z významnejších disidentov Novembra 1989 je tento pán vyštudovaný právnik, ako ukazuje môj rýchly prieskum:

Marcel Strýko hudobno-dramatický odbor
Oleg Pastier spisovateľ
Ivan Kadlečík prozaik, básnik
Erik Groch básnik, spisovateľ
Peter Kalmus výtvarník
Miro Cipár grafik, ilustrátor
Ivan Hoffman spevák, fotograf, novinár
Rudo Sikora maliar, scénograf
Daniel Fischer herec
Ján Budaj matematika, fyzika
Milan Kňažko herec
František Mikloško matematik, kybernetik
Fedor Gál sociológ
Peter Zajac literárny vedec
Martin Bútora sociológ
Jozef Kučerák ekonóm
Ján Čarnogurský právnik

Právnici ale nie sú horší ľudia ako ostatní, len majú tendenciu využívať svoje rokmi nadobudnuté schopnosti argumentácie a prekrúcania faktov tak, ako sa im to momentálne hodí. Toto je pokušenie právnika, ktorému nečelí v takej miere novinár, sociológ ani básnik.

V tomto zmysle nikdy neuhol z pozície človeka, ktorý svoje kontroverzné tvrdenia vie síce doložiť argumentmi , pri hlbšom skúmaní ale zistíme že tu niečo nesedí. Niekde sa jednoducho stala chyba.

Názor z roku 2006, že Mečiara by sme nemali stíhať za zločiny v rokoch počas jeho druhej vlády počas rokov 1994-1998 len preto, že by to otravovalo politickú atmosféru na Slovensku snáď netreba pripomínať.

Dva najnovšie kúsky z repertoára Čarnogurského si teraz názorne predveďme.

Obidva sú z ostatného rozhovoru pre Extra Plus:

„Vždy, keď Rusko zasiahlo v strednej Európe, zakaždým to bolo v náš prospech bez toho, aby si to uvedomovalo.“ 

Samozrejme sa toho chytila blogerská komunita a keď sa Dávid Králik Čarnogurského spýtal, ako konkrétne do toho zapadá okupáciu z roku 1968. Čarnogurský sa bránil: „Vpád však nemenil geopolitické usporiadanie. Československo patrilo do komunistického tábora predtým aj potom. Preto nezapadá do kategorizácie ruských zásahov do pomerov v Strednej Európe…“

Problém je však práve v tom, že v pôvodnom výroku nebola zmienka o tom, že sa musí jednať o zásah do pomerov. A aký má vôbec zmysel rozlišovať zásah do pomerov a iné zásahy? Ovplyvnil nás tento zásah menej, len preto že nezasiahol do „pomerov“ ako ten čo zasiahol do „pomerov“?  Podstata veci sa dostala menšiu prioritu ako formalistický výklad.

Druhým príkladom je vyjadrenie k Slovenskému štátu. Čarnogurský tu spochybnil jeho označenie  klérofašistický, potom však navrhol šéfredaktorovi SME Matúšovi Kostelnému stávku o ktorej musel vedieť, že ju prehrá.  

Normálny človek by sa do takej stávky zrejme nepúšťal, aj keď išlo len o fľašu vína. Jedine že by šlo o prázdne gesto a nie o (aspoň pokus) o hľadanie pravdy. Čarnogurský ma samozrejme právo na názor, že pojem klérofašistický nie je správny. Môže ho mať aj celkom dobre zargumentovaný a môže sa s ním zhodnúť prevažná väčšina historikov a politológov. Z nejakého mne neznámeho dôvodu však toto Čarnogurskému nestačí.

Neviem identifikovať, čo presne je v povahe JČ čo ho núti mať zvláštne názory a či im naozaj aj verí. Alebo je len presvedčený že pravda je manipulovateľná a ohýbateľná do tej miery, že si môže vytvárať vlastnú, ktoré však sedí len na prvý pohľad.