V tomto príbehu sa volám Ľuboš. Prechádzam sa po trhovisku. Všade okolo mňa je čulý ruch, paradajky, cibule, cesnak, mrkva, uhorka, reďkovky. V tom mi do oka padne žena. Idem za ňou, nasledujem ju bez toho že by sa mi to zdalo divné. Ani jej sa nič nezdá divné, nevšíma si ma. Prechádzame pri stojanoch s zaprášenými okuliarmi, ktorých predavačka práve kojí. Všetko vnímam len periférne, zrak má zaostrený na bodky na jej šatách. Vychádzame za plot, obzerá sa za seba. Stále som za ňou, ale ona si ma nevšimne, napriek tomu že stojím päť metrov od nej. Ako keby som bol pre ňu vzduch. Mieri na zastávku trolejbusu. Trolejbus podľa mojich výpočtov chodí priemerne každé 4 minúty. Presne o 2 minúty po našom príchode prichádza trolejbus. Trolejbus má 12 kolies. Trolejbus sa rozbieha. Ona za ním beží a ja bežím za ňou. Pozerám sa na hodinky, od momentu kedy som ju zbadal uplynulo približne 25 minút. Toľko trvá cesta z môjho domu k Prezidentskému palácu. Dve dlhšie pesničky skupiny Pink Floyd trvajú toľko. Počítam bodky na ich šatách. Nedokážem ich presne spočítať v tej rýchlosti, vlastne by som ich nedokázal ani keby som mal neobmedzený čas. Z nejakého dôvodu sa mi tá úloha zdá nesplniteľná. Môže ich ale byť približne 770.
Trolejbus zastavil na ďalšej zastávke. Vystúpil z neho starý dlhovlasý muž v obleku so zaprášenými koncami nohavíc. Pristavil sa pri nej a niečo povedal. Prišiel som ku nej a pýtal som sa jej asi 10x čo jej povedal, ani raz nereagovala. Pokračovala ďalej, tentokrát po približne polmetrovom betónovom plote. Vyzeral veľmi starý. Bol starý. Sadla si na plot a ja som odišiel, sledujúc ako sa mení na vzďalujúcu sa spomienku. Zmizla asi tak rýchlo ako posuvné schody.