Predtým som počúval hudbu. Ešte predtým som hral na gitare. A robil som aj iné veci, ale ešte pred tým všetkým som nerobil nič. Teraz som sa rozhodol písať.
Život vie byť pekný aj zákerný, ale vždy nakoniec skončí dobre. Pokiaľ to nevyzerá dobre, neznamená to že táto axióma nie je pravdivá, ale znamená to že ešte nie je koniec života. Hovorieval to môj otec a mal pravdu. Už bohužiaľ nežije, zomrel pred dvoma rokmi na samotu. Teda na samotu sa vraj nedá zomrieť, ale on zomrel. Trpel totiž tým, že býval v starobinci. Nebol tam síce sám, ale nemal tam ani nikoho blízkeho.f
Môj otec bol robotník. Neznamená to že pochádzal z robotníckej triedy, ale celý život vykonával povolania ktoré ho sem zaraďovali. Najskôr pomáhal v chlieve, potom robil maliara a ku koncu života už nepracoval – trápili ho kĺby. Žil normálny život v nenormálnej krajine. Ale čo je dnes vlastne normálne, keď všetko je relatívne? Každý človek je v niečom spoločensky normálny a v niečom nenormálny, dôležitý je pomer týchto dvoch koeficientov. Príliš veľa spoločenskej nenormálnosti prináša komunikačné riziká. Ale to nebol prípad môjho otca. Ten vedel vždy čo povedať a ako to povedať, čo aj náležite využíval. Raz sa mu ušlo pokarhanie od vedúceho podniku kvôli jeho neustálym prchkým reakciám na dianie v podniku. Vedúcemu smeny raz povedal, že by ho nechcel za suseda ani keby skaly z neba padali. O dva dni neskôr padol na územie Ruska meteorit, ktorý sa roztrieštil na menšie kúsky ktoré svišťali nad ruskými mestami. Inokedy zasa svojimi poznámkami priviedol do nepríčetnosti mzdové účtárky, keď ich žiadal o navýšenie platu pripísaním jednej nuly. Vraj sa na to zaručene nepríde a on ich za to pozve na drahú večeru. Pre žiadnu to však nebolo dostatočné lákadlo.
Venoval som otcovi tichú spomienku. Spomenul som si na neho pri príležitosti dňa práce. Ako môžeme oslavovať prácu, keď práca je základný predpoklad prežitia? Podľa mňa by sme mali oslavovať len časť práce. Dobrú prácu a zlú prácu je treba oddeliť. Zlá práca je taká práca, z ktorej nemáme aspoň občas pocit užitočnosti a tú treba nemilosrdne eliminovať.
Článok je fikciou autora