V prvom rade, hoci v poslednej dobe dosť premýšľam o ekonómii, tento blog nebude zložité referovanie toho, čo som si v múdrych knižkách prečítal. Ak už sem niečo o tom budem písať, tak keďže som ametérsky študent ekonómie, nebudem sa zaoberať vysvetľovaním, ale skôr svojim postrehmi k zaujímavým ideám, na ktoré pri čítaní ekonomických klasikov narazím. Takže, pri čítaní základov rakúskej ekonomickej školy v knižke Ekonómia Slobody od Martina Štefunka ma v rámci pasáže venovanej odlišnostiam tejto školy od klasickej školy zaujal tento spor:
„…je nemožné v plnej miere vysvetliť ľudskú voľbu poukázaním na iné pozorované javy. (…) Zo skutočnosti, že kadé ráno po celý svoj život vypijem na raňajky šálku kávy nemožno odvodiť, že sa tak stane aj zajtra, alebo že táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti s inými pozorovanými javmi.“
Inými slovami, korelácia, nech by bola akokoľvek silná (čo sa v spoločenských vedách stáva zriedka) nemusí znamenať, že sa jedná aj o kauzalitu. Ešte šokujúcejší záver prichádza v nasledujúcom tvrdení:
„Podstata slobody voľby v ľudskom konaní znamená, že ľudské konanie nemôže ako také nevyhnutne a deterministicky spájané so žiadnymi inými skutočnosťami, faktormi či okolnosťami.“
Autor ďalej tvrdí, že „žiadny výskum založený na princípoch „vedeckého“ skúmania príčinných súvislostí nie je v spoločenských vedách možný“ (Hoppe in Štefunko).
Na prvý pohľad sa mi však takýto záver zdá podozrivý, ľudia sa predsa rozhodujú na základe reálne existujúcich faktorov (túžby, fakty, vyhodnotenie prechádzajúcich skúseností, reakcie okolia). Jedna časť problému je, že v sociálnych vedách všetko so všetkým súvisí a preto existuje nekonečne veľa vplyvov, ktoré môžu ovplyvniť či si spomenutný dlhoročný kávičkár zajtra ráno opäť dopraje kávu. Kombinácií je tak veľa, že sa nám môže maximálne podariť určiť najvýznamnejšie faktory (Nestíha do práce?, Nezabudol kúpiť kávu?), ktoré ale podľa mňa sú príčinami a daľšie konanie jednotlivca je následkom. Nemôžem sa preto stotožniť s názorom, že aj keby sme poznali všetky premenné, nemohli by sme predpovedať konanie jednotlivca. Jednotlivec, totiž nemá v hlave implementovaný žiadny generátor náhodných rozhodnutí, ale jeho rozhodnutia sú determinované skúsenosťami a výhodnosťou. V tomto zmysle je možné určiť aj bez superpočítača do ktorého by sme boli schopní natlačiť milióny premenných aké hrubé faktory môžu ovplyvniť konanie pána s kávou. To je napokon to isté čo robíme každý deň, keď sa snažíme odhadovať správanie iných ľudí. U jedného človeka je to úloha v rozumnej miere užitočná, ak však nakombinujeme viac „ľudí s kávou“ odhad sa exponenciálne komplikuje a to je zrejme neriešiteľný problém, s ktorým sa stretávame v spoločenských vedách ako je ekonómia.